Náhodné stretnutie
Pokus o jednu malú fantáziu. Podobnosť akýchkoľvek okolností a osôb je náhodná. Ale súčasne sa nevylučuje možnosť budúceho uskutočnenia… K podstate fantázií patrí, že sa veľmi radi prevteľujú do skutočnosti a získavajú živé farby.
Bolo to zvláštne stretnutie. Náhodné, ale iskrivé. Pozreli sa na seba, akoby len mimochodom. Vedeli však, že tento pohľad nebude posledným, práve naopak. Otvára budúcnosť a preto súčasne obaja v tej istej chvíli prižmúrili. Na tvárach sa mihol tieň až bolestivého rozrušenia. Odchádzala preč, vysoká, vzpriamená, v sýtočervených šatách, pod ktorými sa rysovalo nežné ženské telo. Prešlo niekoľko dní. Nič sa nedialo. A predsa. Vo chvíli, keď už fantázie ustupovali krutej skutočnosti, sa v schránke objavil tajomný odkaz. On bol vynaliezavý, vedel objaviť jej identitu…. Odkaz bol krásny vo svojej stručnosti: „Čakám, kedy ako motýľ vášne priletíš.“ K tomu adresa a kľúč… Bláznivé pozvanie. Len prečítanie tohto posolstva jej zrýchlilo dych a rozochvelo skryté svety. Vedela, že neodolá. Hoci by odkaz vyhodila do koša, roztrhala by ho na márne kúsky, nepomohlo by to. Adresa jej už nenávratne utkvela v pamäti, silu pozvania cítila až vo svojom strede, a kľúč ako výzva ležal na stolíku pri dverách…
Najbližší večer bol časom, keď sa rozhodla pozvaniu dať tvar. Vykročila do tmy, s očakávaním, túžbou a chladivým kľúčom vo svojom kabátiku. Vybrala si na seba to najkrajšie. Vedela, že to vypĺňa aj jej zmyselnosť. Jemná látka spodného prádla, milého a rozkošne odkrývajúceho jej krásy, vzrušujúce tmavé farby na nohách…. Naplnená zmesou najrôznejších pocitov vstúpila do bloku na konci ulice. Vyviezla sa hore, takmer až do neba, tam zastala, vybrala z kabátika zázračný kľúč a vyskúšala ho do zámku. Všetko sedelo. Dvere sa ľahúčko pootvorili. Pred ňou zasvietil svet prísľubov. Vstúpila do vnútra. Príjemné teplo, hrejivá hudba, prítmie porazené len kde-tu plamienkami niekoľkých sviec… A nikde nikoho. Pohodlne sa usadila, dúfajúc, že každú chvíľu niekto predsa musí vstúpiť a vyplniť prázdny priestor. Tak sa aj stalo.
erotický chat On si prisadol k nej, nehlučne a nenápadne. Bez akýchkoľvek slov a otázok jej oči previazal jemnou hodvábnou šatkou… Vôbec neodporovala. Sama bola prekvapená ľahkosťou všetkého, čo sa dialo. A svojím pokojom, hoci dych sa jej zrýchlil neuveriteľnou rýchlosťou, cítila, že každú chvíľu niečo krásne vybuchne….
Výbuchy však prichádzali pomaly, dráždivo pomaly. Pocítila jemné dotyky na zápästí, hneď na to citlivé objatie, zvedavé dotyky každú chvíľku na inom mieste, raz na ramene, hneď na to na lýtku ľavej odhalenej nohy, priťahujúcu silu náručia… Horúci dych na krku, v zátylku, pod pravým uškom, ktoré mala dômyselne ukryté pod pramienkom voňavých vlasov. Rozpúšťala sa v očakávaniach a vzrušení. Cítila, že padá a súčasne stúpa k výšinám. Strácala vedomie seba samej, stala sa súčasťou chvíle. Vedela, že večer bude večný, a vôbec jej to nevadilo. Podľahla kúzlu dotykov. Natiahla ruku do tmy, a sama sa ho dotkla. Nič nebolelo, všetko vábilo a lákalo. Nebránila sa vášni, ktorá prichádzala. Horúcejším bozkom, preniknutiu jazykov, silnejšiemu objatiu, ktoré nedovolilo dýchať… Jeho ruky ju postupne odhalili, aby sa vo svetle sviec ukázala v plnej kráse svojej ženskosti. Zahalená len maličkými trojuholníčkami na najženskejších miestach. Ľahla si, aby mohla byť po celej svojej výške zasypaná stovkami bozkov, na každý milimeter svojho povrchu. Jej hebká pokožka začala rozvoniavať očakávaním…
Nebála sa odhaliť aj jeho, postupne z neho opadli všetky vrchné vrstvy. Takmer nechtiac sa dotkla jeho stredu. Natiahla sa za stredom svojou pusou, aby ho ochutnala ako sladký cukrík. Jemne sa zoznámila s tým, čo vyjadrovalo jeho vášeň a chuť… Strácala pojem o svojom mieste na zemi, nevedela, či je sama, alebo len súčasťou niekoho iného. Preplietala svoje bytie s ním. A začala objavovať svoju živočíšnosť. Zubami jej strhol nohavičky z tela. Len preto, aby sa mohol jazýčkom zaboriť do jej lona. Chutila najsladšie za posledné stáročia. Pocítil jej vášeň, ktorá rástla už od odchodu z jej bytu. Potopa očakávania, pramienky najzmyselnejšej šťavičky.
V tom istom okamihu obaja zatúžili po splynutí. Zacítila jeho vstup. Oddala sa mu, zdvihnúc svoje ženstvo oproti nemu. Zaboril sa do jej horúčosti. Nikto z nich nevnímal nič okrem tohto spojenectva. Obaja definitívne podľahli večeru. V tých najhorúcejších rytmoch sa striedali v bláznivých polohách. Osedlala si ho so šatkou na očiach, aby mohla docválať k svojim výkrikom. Pootočil si ju, aby ju videl z inej strany. Opierali jeden druhého o všetky možné steny a veci, aby sa hneď na to prenikli, splynuli, spojili a bláznivo vyvrcholili. Držal si ju v náručí, vznášala sa vo vzduchu a na ňom. Vybielil ju sám sebou. Odpadávala od rozkošnej únavy. A vôbec sa tejto únave nebránila.
Autor: Abelard









